28. 10. 2019, 22:31

Keď idete od umierajúceho, úplne inak svieti slnko (1. časť)

Rozhovor s Janou Sieberovou pro slovenský portál nm.sk.

Na pozadí vášho príbehu o zakladaní hospicu, je aj váš osobný príbeh duchovnej konverzie. Boli ste predtým úplná ateistka, alebo kultúrna kresťanka? 

Predovšetkým som bola človek, ktorý hľadal lásku, už od čias dospievania. Lásku som dostávala v rodine, ale to mi nestačilo, dostávala som ju vo vzťahoch, v prírode, ale ani to mi nestačilo. Prežívala som manželskú a materskú lásku, ale stále mi to nestačilo. 

Myslím si, že som vždy mala v srdci Boha, ale nikto ma k nemu neviedol. Moja babička mi dávala krížik na čelo a to mi sprítomňovalo niečo vyššie, hoci som nedokázala povedať slovo Boh. 

Kedy sa to zmenilo?

Až v dospelosti, keď tragicky ochrnul náš syn vo veku 14 rokov a zlyhávalo všetko ľudské, hrozilo totiž, že to asi neprežije, hľadala som oporu a silu a nenašla som ju nikde inde ako práve v Bohu. 

Už som mala zrovnané v hlave, že Boh je, potrebovala som však nájsť spoločenstvo ľudí, ktorí mi budú rozumieť. Mala som necelých 40 rokov a mala som veľa otázok, chcela som svoje otázky s niekým zdieľať. Moja cesta k Bohu a k uzavretiu konverzie trvala sedem rokov. 

Bola to cesta do lona Cirkvi, najmä cez literatúru, cez texty sv. Augustína. Potom som však stretla Marie Svatošovú. U nej som zistila, že viera sa dá priniesť do každej oblasti nášho bytia, teda vieru nežiť iba v nedeľu v kostole, ale prežívať ju vo všetkom. Keď som toto pochopila, dostala som veľkú túžbu sa dať pokrstiť. 

Hľadala som však kňaza, ktorý by ma pochopil, pretože nie každý bol ochotný venovať čas 40tničke, ktorá prežívala konverziu, neboli na to pripravení. Až som spoznala kňaza, ktorý bol sám konvertita, v rovnakom veku ako ja, ktorý rozumel všetkým mojim pocitom a pochybnostiam, veľmi jasne mi načrtol líniu vzdelávania a povedal, že o rok vás pokrstím. Stali sa z nás dobrý kamaráti a on mi už po troch mesiacoch povedal, že som už dávno pripravená prijať sviatosť krstu. 

Takže nešlo o jeden moment obrátenia v deň ochrnutia vášho syna…

Nie, tam sa len prehĺbila túžba po hľadaní. Ja som tušila, že Boh má so mnou svoj plán, proti tomu plánu som sa však aj búrila, posúval ma smerom k hospicom a ja som z toho mala strach. 

V tom čase ste už pracovali v hospice? 

Nie, pracovala som v nemocnici, ale Boh ma k tomu postupne povolával. Dával mi do života ľudí, ktorí umierali, ktorí volali po blízkosti a niečo mi tým hovoril. Mňa práca so zomierajúcimi priťahovala, ale zároveň sa všetko vo mne búrilo a hovorila som si, že to nezvládnem, lebo sa sama bojím smrti, tak ako by som mohla odpovedať na nejakú existencionálnu úzkosť ľudí, ktorí umierajú. Až pri krste mi dal Boh neuveriteľnú silu ustáť všetky ťažkosti života ale aj začať so založením hospicu. Môj krst a založenie hospica išlo ruka v ruke. 

Obkolesovalo vás asi prudko ateistické prostredie, išla ste proti prúdu svojho prostredia…

V našom malom meste som bola prehlásená za blázna, moji priatelia ma v tomto období opúšťali, dostávala som sa do zvláštnej izolácie a samoty, hoci som spoločenský človek. Už som vtedy komunikovala s Bohom a hovorila som mu, že som si to takto nepredstavovala. 

Počula som v srdci odpoveď, že Jana,potreboval som ti niektoré vzťahy zobrať zo života, aby som mohol byť viac s tebou. Boh ma uvádzal do kontaktu ticha a zvláštneho pokoja na osamotených miestach, v prírode, kedy som vnímala, že so mnou je. 

Dnes si vieru upevňujem. Teraz som sa vrátila od betlehemských sestier z rRkúska, to sú kartuziánky, majú asi 34 kláštorov po svete. Ich spiritualita prepojuje východnú mentalitu, čiže srdce, s tou západnou, ktorú charakterizuje viac rozum. Ja ich navštevujem, aby som dokázala čeliť tomu tlaku bolesti, otázke tabuizovania smrti, problematike eutanázie…

Dali ste sa pokrstiť ako štyridsiatnička, v tom čase ste už riešila svoj hospic?

Áno, založila som hospic a za päť dní som bola pokrstená. 

Ako vašu konverziu zobrali vaše deti a manžel?

Môj manžel s tým na začiatku dosť bojoval, ale keď videl, že som šťastná a ešte viacej šťastná, tak z toho začal byť šťastný aj on. (Smiech) Lebo logicky, keď má doma ženu, ktorá je šťastná z toho, čo robí, tak nemôže byť nešťastný. 

Moja dcéra bola pokrstená dva roky po mne. Jej konverzia sa naštartovala v dobe puberty a myslím si, že to bolo aj tým, že začala ako dobrovoľníčka pracovať v domácom hospici, kde prichádzala do kontaktu s umierajúcimi rodinami. Vo svojich 18tich rokoch bojovala na spoločenskej úrovni proti návrhu na schválenie eutanázie, ktorý bol v tom čase na stole. Neskôr mi povedala, že mami, mňa by nikdy nenapadlo na tvojom krste, že tam raz budem aj ja. 

Náš syn sa považuje za neveriaceho, ale keď mal tridsiate narodeniny, tak som ho pozvala na steak a on sa ma spýtal - Mami, hocpic by sa nedal robiť bez Boha však? Ja som odpovedala, nie nedal. Tak mi povedal, že mi začína tú moju vieru veriť (Smiech). Takže som spokojná, keď mi vlastné dieťa v tridsiatke povie, že mi verí moju vieru. 

Z vašich kníh vystupuje do popredia myšlienka, že práve téma smrti, robí v životoch ľudí malé zázraky. Priviedlo vás k viere to, že keď sa priblížime k realite smrti, tak sa v nás automaticky otvárajú tieto otázky? 

Myslím si, že je to prirodzená túžba ľudského srdca po láske. Ja som predtým témou smrti nezaoberala, hoci som pracovala v zdravotníctve. Samozrejme na mňa začali doliehať ťaživé podmienky umierajúcich ľudí. Vnímala som, že ja za to zlé umieranie musím prevziať nejakú zodpovednosť. 

Mohla som odísť zo zdravotníctva, alebo sa dať preložiť na iné oddelenie, ale ja som cítila, že ma na druhej strane téma smrti priťahovala. Všetko sa to vo mne bilo. Tých ľudí mi bolo ľúto, na druhej strane som smrť vnútorne odmietala. 

Vedela som, že o ýchto zomierajúcich ľudí sa musíme postarať, vedieť ich správne ošetriť, ale hlavne, že im musíme ponúknuť blízkosť. Umierajúci človek práve tak, ako dieťa, ktoré sa narodí potrebuje bezpečie, kruh istoty, že tu na ceste odchodu nebude sám. 

Dieťa, keď sa narodí, tak je si úplne isté maminkou, že tá zabráni akémukoľvek nebezpečiu a ochráni ho, aby sa mohlo postaviť do života. Smrť je tá istá línia, bezbrannosť, úcta, všetko to, čo robíme na začiatku, by sme mali robiť aj na konci života. Bez osobnej viery, bez pravého vzťahu s Bohom to ale človek neunesie. 

Prečo čelia kresťania v zdravotníctve najväčším tlakom práve pri zrode a konci života? 

Máme vpísaný Boží zákon v srdci, pokiaľ nemáme srdce zničené nánosom života, tak musíme vedieť, že ubližujeme nenarodenému dieťaťu v prípade potratu. Na konci života, keby som pomohla usmrtiť pacienta, tak vo svedomí viem, že idem zabiť človeka a to je niečo proti morálke. 

Tento morálny zákon má v sebe každý človek, problém je, že si svedomie nekultivujeme a tento zákon sme preto udupali. Keď kresťan chodí ku sviatostiam, tak si svedomie pestuje. Neveriaci človek dáva do srdca veľké záťaže, sklamania z detí, z manželstva, z práce, nedostatok financií, neúspech a srdce potom zvláštnym spôsobom stvrdne. 

Čo je ale zaujímavé, že na konci života všetky tieto zábrany akoby padajú, do srdca sa urobí akoby malinká dierka, cez ktorú preniká paprsok nádeje a človek prvé na čo sa vás opýta je, že ako bude tá smrť vyzerať, čo bude po nej. 

Veľa lekárov a sestier, ktorí riešia paliatívnu alebo hospicovú starostlivosť funguje na antidepresívach, alebo skôr či neskôr vyhoria. Ako zvládate vy takúto záťaž? 

Mne pomáha Duch svätý a preto nepotrebujem antidepresíva, s Bohom dokážete umenšiť svoju povahu, svoje vlastnosti, návyky a dáte priestor Duchu. Človek sa to musí učiť a musíte mať aj dôveru v situáciách, keď nevidíte na krok, kam sa máte vydať.  

V práci ste sa rozdali zomierajúcim a ich rodinám a doma vás čakali dve deti, vládali ste sa im ešte venovať? 

Deti videli ten rozdiel, keď som predtým chodila z operačných sál, aká som prišla unavená a podráždená a keď som sa vracala z hospicu. Odtiaľ som prišla nabitá energiou a realizovaná. Takže ma posielali do hospicu, aby som sa domov vrátila s úsmevom.

To neznamená, že zo mňa nevyšla sila, ale smrť vás učí pravdivému životu. Keď idete od umierajúceho človeka, úplne inak svieti slnko, alebo úplne inak prší. Vy si normálne takéto veci vôbec nevšimnete, ale potom si uvedomíte oveľa hlbšie krásu stvorenia okolo vás. 

Aby ste boli šťastní, to nechce nič zložitého. Skôr jednoduchý život je recept na šťastie, mať rád ľudí, mať dvoch troch dobrých priateľov, byť v kontakte s prírodou, pustiť si krásnu hudbu…

Je mnoho ľudí bez viery, ktorí robia so zomierajúcimi, fungujú predsa aj hospice, ktoré nie sú založené na viere v Boha. Ako je možné, že ich stretnutie so smrťou neprivedie k rovnakým záverom ako vás? 

Viera je dar a tajomstvo. Nie každý človek tento dar dostane a nie každý človek ho aj prijme. Nie každý prijme kresťanský štýl života, kladie na nás predsa požiadavky a pre mnohých je lepšie požiadavky nemať, chcú si robiť, čo chcú. Mať rada svoju protivnú kolegyňu je veľmi náročné, prijať deti, ktoré sa vám zrovna búria, je náročné, ale je to otázka dispozície srdca a všetko sa to dá zvládnuť. Je to drina na svojom ja  a to ľudia nechcú. Ale potom často skončia na antidepresívach alebo vyhoria. 

Ale samozrejme sú aj ľudia priridzene dobrí, ktorí sa tejto práci venujú z idealizmu, že sa chováme neeticky k ľuďom na konci života a chcú to zmeniť. Venujú sa im nejaký čas, potom idú do iného odboru a je to úplne v poriadku. Toto nikdy nebude nejaká masová vec, viera nebude nejaká masová vec, bude sa skôr dávať ďalej v malých komunitách. 

Prečo dnes v medicíne nevieme prepojiť telo a ducha a riešiť človeka zvlášť ku koncu života ako celistvú bytosť? 

Bránime sa tomu. Myslíme si, že duša človeka nič nepotrebuje, alebo, že vôbec neexistuje, po smrti nič nie je, tak prečo by sa tým lekári mali zaoberať? Dnes si myslíme, že je dôležité, aby človek netrpel, aby sa mu ošetrila fyzická bolesť a to stačí. 

Dnes je veľký apel na vede založenej na dôkazoch, v tomto smereto hospicovému hnutiu, ktoré rieši aj dušu človeka, veľmi nehraje do kariet. Čo s tým? 

Aby bolo jasné, my musíme byť v prvom rade odborníci, to nie je tak, že my sa iba modlíme. My fungujeme na všetkých princípoch paliatívnej starostlivosti, vzdelávame sa a sme odborníkmi vo svojej oblasti. My sme skĺbili živé kresťanstvo a náš odbor. A to je úžasné. 

Ja som si vždy priala, aby v každej nemocnici bola kaplnka, kde by ľudia mohli ísť načerpať. To bola u nás vízia do roku 1950 a potom komunizmus a boľševik všetko toto zlikvidoval a my sa dnes k tomu musíme nejakými novšími formami vrátiť. 

Na konci života sa nás vždy ľudia pýtajú, čomu vy veríte, aká je vaša viera…

My na Slovensku vzhliadame k Českej republike v oblasti hospicovej starostlivosti. Napriek tomu, že sa radíte k ateistickým krajinám, práve hospicové hnutie priviedlo u vás k viere mnoho ľudí. Vy sama mnohé príbehy konverzie opisujete vo svojich knihách…Dnes kresťanov spoločnosť ale vytláča len do tejto role charitatívnej práce. Je to tak správne?

Nie, ja si myslím, že kresťanov musí byť vidieť vo všetkých odboroch v spoločnosti. Nesmieme sa báť a hanbiť sa za vieru. Boh nemá inú možnosť ako nás ľudí, aby sa druhým ľuďom ukázal. Keď ste dobrý právnik, prečo by ste svojim svedomím a skutkami nesvedčil o Bohu v rovine práva? 

Keď ste pri smrti a v službe je prirodzené, že tam sa tie zázraky dejú častejšie. Keď príde človek do hospicu a s ním príde i jeho rodina, tak s nimi vedieme rozhovor. Otvorene hovoríme, čo naša starostlivosť zahrňuje. To znamená ošetrenie, psychiku, sociálnu oblasť kontaktu s rodinou a ponuka duchovnej starostlivosti. 

Ľudia sa pýtajú, čo to je duchovná starostlivosť? Ja hovorím, že to je ošetrenie duše človeka, pretože máte strach a úzkosť zo smrti. Nielenlen zomierajúci, ale aj rodina. Preto ponúkame rozhovory s kňazom, pokrsteným ponúkame sviatosti a po ich prijatí pacientovi veľa krát do vnútra príde pokoj. 

Keď ošetríme pacientovi bolesti tela, tá duchovná stránka vyjde do popredia. My nechceme prvoplánovo dávať psychofarmaká, nechceme ich utlmiť, ale vedieme s nimi čestný rozhovor o nádeji, o zmysle života. A táto nádej sa bežne rodí v hospicovej starostlivosti. 

Nie ste obviňovaní z nátlaku? Teda, že bolestivú situáciu využijete na obracanie ľudí na kresťanstvo?

Zo začiatku sme boli obviňovaní zo všetkého možného. Že financujeme Katolícku cirkev a podobne. Ale potom si to ľudia zaradili tak, že bez Boha by sme to nezvládli. 

My však nikomu nič nevnucujeme, ale za Boha sa nehanbíme. Chodia k nám na stáž psychológovia, lekári, z filozofických fakúlt, zdravotníci a všetci veľmi túžia prísť do kaplnky. 

Jedna študentka sa k nám prišla pozrieť a nakoniec povedala, že videla všetko, len nie kaplnku. Tak sme tam spolu šli a spýtala som sa jej, či by jej vadilo, keby som sa za jej život pomodlila. Súhlasila a ona sa mi nakoniec zverila, že už dlho niečo hľadá a má pocit, že to našla práve tu u nás. 

Alebo k nám prišli súrodenci, ktorí sa starali o svoju maminku, lebo nemali otca. Vzala som ich do kaplnky, chytila som ich za ruku a opýtala som sa, či sa môžem za ich maminku pomodliť. Ešte nikdy sa mi nestalo, žeby ma v tom niekto zastavil. Naopak aj oni boli veľmi radi. Tí ľudia sú bezmocní a my sa nemôžeme báť im hovoriť o našej nádeji, nás tu roky zastrašovali komunisti, aby sme mlčali. Ale veď máme slobodu, tak sa nebojme tejto spoločnosti.

Vy máte mobilný hospic. To je lepšia forma hospicu? Akási nadstavba?

Nie my musíme mať v spoločnosti obe formy, aj lôžkový aj mobilný hospic. Nie vždy je rodina ochotná, schopná zaistiť starostlivosť o chorého doma. Kladiem si ale otázku, prečo dnes väčšina ľudí zomrie v nemocnici, prečo im nedáme možnosť zomrieť doma? Oni v tých nemocniciach nechcú zomierať. Keď prídete do nemocničnej izby, kde je 5 ľudí, všetci vám povedia, žeby chceli ísť zomrieť domov, ale boja sa, že sa o nich nikto nedokáže postarať. Boja sa, že už napríklad nechodia a kto zvládne tú ťažkú ošetrovateľskú prácu. 

Ľudia, ktorí majú konečné štádium rakoviny, žijú už len dni, týždne, možno mesiac. To nie je dlhá doba starostlivosti. Títo zomierajúci ľudia nám zdravým vedia dať vo svojej krehkosti obrovské dary. Takéto dary vám nedajú akční zdraví ľudia. V období svojej choroby sú títo ľudia nesmierne bohatí svojim utrpením a môžu ho predať aj nám zdravým ľuďom, aby sme vedeli, ako žiť svoj vlastný život. Nevyhýbajme sa im! 

My toto bohatstvo hľadáme v knižniciach, vo vzdelaní, budeme jazdiť po celom svete, ale to bohatstvo, ktoré by mi dobrovoľne dal dedko, babička, rodič, kamarát na smrteľnej posteli, dobrovoľne odmietneme.. 

Je zlý človek, zlý kresťan ten človek, ktorý starostlivosť o zomierajúceho doma jednoducho nezvládne? 

Nie, vôbec nie. Musíme byť k sebe veľmi úprimní. Ja keď vidím, že rodina pol roka doma ošetruje svoju imobilnú babičku a je vyčerpaná, tak má plné právo daťju do slušného zariadenia, kde bude o ňu postarané a oni ju budú láskavo navštevovať. Záťaž zo smrti je veľká a unavený človek, by sa mohol zrútiť. 

Pre nás je preto veľmi dôležitý osobný kontakt, keď vidím, že priamy rodinný príslušník javí známky vyčerpanosti, už rovno mu ponúkam lôžkový hospic a netreba sa za to ani hanbiť. 

Kde je tá hranica, kedy rozpoznať, že to už človek nezvládne svojimi silami?

Je to individuálne. Ak už rodina užíva lieky na spanie, keď užíva už nejaké psychofarmaká, keď ma bolesti chrbtice, má úzkosti. Je normálne, že po pol roku takejto starostlivosti vám dôjdu sily a treba si to priznať.  

Čiže ak starostlivosť trvá týždne, možno pár mesiacov, tak sa to ešte dá zvládnuť. Viac mesiacov už môže byť pre rodinu zničujúce?

My sa snažíme do starostlivosti o chorého zvolať celú širokú rodinu. Bratrancov, sesternice, súrodencov...robíme harmonogram, aby sa pri lôžku striedali. Zomierajúci človek veľa nepotrebuje. On už neje, nepije, väčšinu dňa leží. Potrebuje veľa lásky a potrebuje hlavne naše zastavenie sa. 

Je veľmi ťažké, aby sa ľudia v dnešnej dobe vedeli reálne zastaviť, sme pod tlakom výkonu, práce a zrazu pri zomierajúcej maminke nemôžem robiť nič, len vedľa nej musím sedieť a mlčať. Mlčanie s umierajúcim človekom má úplne inú hodnotu, to je mlčanie plné lásky, dôstojnosti, rešpektu. Ale mnohí to dnes nezvládajú. 

Čo to robí s umierajúcim, keď mu venujeme mlčiace sprevádzanie?

Ten človek je za to veľmi vďační, necíti sa byť sám. Ukáže vám to pohľadom, malým gestom, pohladením. Títo ľudia sú veľmi pravdiví a úprimní. Dozviete sa tak aj pravdu o sebe. 

Pri sprevádzaní potrebujeme však aj my parťáka, ktorému sa môžeme zveriť, že aj my máme strach z toho, čo príde. Kresťania tiež prežívajú strach, pri zomieraní sa ich viera trasie v základoch. Zomierajúci vám môže klásť otázky. Celý život som veril v Boha a teraz mám pochybnosť, bojím sa zaspať…

Niekedy sa chcú vracať k miestam, kde zažili niečo dôležité, kde dostali prvú pusu, kde chodili do školy a je treba im tieto priania plniť. Treba s nimi žiť prítomný okamih, nielen bilancovať čo bolo a plánovať, čo bude. 

Keď má zomierajúci dobrý deň, tak môže robiť všetko, môžeme ho zobrať von, pozerať sa na stromy, dať si pivo, pozrieť si telku, stretnúť sa s rodinou. Potom môžu prísť dni, kde sa uzatvára sám do seba  a dá najavo, že je tu príliš mnoho ľudí a žiada si viac tichoa To začína vnútorná práca, kde človek urobil už všetko, čo mohol a začína práca duše a Boha. 

Keď ľudia majú strach zo smrti a akúsi úzkosť zo zomierania svojich blízkych, sú aj tak schopní odprevadiť svojich blízkych doma? 

Sú. Je potrebné sa za nich ale veľa modliť, to je aj dar našeho hospicu, lebo každý jeden pacient a jeho rodina sú vložení do modlitieb spoločenstva laikov a kňazov. Kňazi slúžia omše, ďalší ich vložia do adorácie, iní sa modlia ruženec a to je neuveriteľná neviditeľná posila. To je ako pripraviť cestu Pánovi, lebo Boh je blízko. 

Keď už je tam úplná panika a úzkosť, tak vtedy ako učeníci rozoberieme strechu, ako keď chceli chorého dostať k Ježišovi. To znamená, že modlitbu ešte zintenzívnime a vložíme chorého k Ježišovým nohám. 

Niekedy sme konfrontovaní s takými ťažkými situáciami v rodinách, ako sú samovraždy, potraty, rozvody, žeby ste sa z toho prirodzene museli zblázniť. Ale ja to všetko dávam Bohu. Boh ma vždy na chvíľu, na pár dní, týždňov prepletie so životom zomierajúceho človeka a jeho rodinou. Ja nemôžem zmeniť beh ich života, ale ja ich môžem vkladať ku Kristovým nohám a to robí celý náš hospic. A ono potom príde dušiam pokoj. 

Je zvláštne ako ľudia dnešnej doby citlivo reagujú na Pannu Máriu, ako na nositeľku zvláštnej bolesti a nádeje, vo chvíli, keď ju príjmu do života, tak zavládne u nich pokoj. Okolo smrti je duchovný boj, hoci to vytláčame, je tam veľmi silný duchovný boj, ktorý dokáže upokojiť Mária. 

Takto funguje každý hospic?

Nie, tak fungujeme my v Hořicích a možno hospice, ktoré sa nami inšpirovali, inak si to ale ja neviem ani predstaviť. 

Ja som začala z nuly, nemala som vôbec nič, tak som sa spolahla úplne na Boha, že mi pošle spolupracovníkov a prostriedky. Od začiatku som však vedela, že sa musím predovšetkým modliť, inak to bez toho nedám. Okolo mňa postupne vyrástlo modlitebné spoločenstvo ľudí, ktoré som nepoznala, ktoré som nepozývala a neprosila. Oni proste prišli a už neodišli. 

To je veľká skúsenosť Katolíckej cirkvi. Matka Tereza by nepustila svoje sestry do terénu bez toho, aby sa za nich niekto nemodlil. Konteplatívne rády sú korenie našej zeme. S našim hospicom je preto spojených asi jedenásť kontemplatívnych kláštorov a keď zomierajú ľudia, ktorí majú skúsenosti s ezoterikou, alebo majú za sebou hriešny život a my si už nevieme dať rady s ťažkým zomieraním, tak sa do modlitieb zapoja karmelitánky, trapisti, trapistky a diabol odchádza. 

Toto nemôžeme popísať ľuďom, ktorí nemajú vieru, tí nás prosia, aby sme im dali utlmováky. My zapojíme sieť modlitieb a príde pokoj aj ez utlmovákov, je to úžasná skúsenosť. 

Vy tvrdíte, že ak hospic funguje na takýcto princípoch, tak jeho zamestnanci nevyhoria? 

Áno. To platí o akéjkoľvek profesií, kde dávate hlavne samých seba. Ak dávate len zo svojich síl, samých seba,  dlho to nevydržíte, ak spolupracujete s Bohom, nemali by ste vyhorieť. Len Boh môže doplniť situácie, kde naše sily nestačia.    

Načítání stránky